O pol dvanástej som sa už skrúcala na zemi v nehoráznych kŕčoch a čo je najhoršie, došli mi tabletky proti bolesti. Môj priateľ, s ktorým žijem dva roky má posledné týždne dosť veľa povinností v robote, kde pracuje. Keďže on je informatik/programátor a ja študentka masmédií – diametrálne odlišné odvetvia, neviem mu pomôcť, a popravde ani poriadne nerozumiem tomu, čo vlastne robí. Len viem, že keď podvečer príde domov robí na notebooku ďalej. Len viem, že o desiatej večer je už veľmi unavený a chce spať. Len viem, že potrebuje vypiť minimálne dve kávy denne aby bol ako tak pri vedomí a neodpadol o ôsmej od únavy. No hlavne viem, že aj napriek tomu všetkému si stále nájde na mňa čas a či už z jeho alebo z mojej iniciatívy trávime denne minimálne cca dve hodinky spolu. Či už doma pri pozeraní filmu alebo vonku na káve, prípadne s mojimi kamarátkami (áno, on je tam sám chlap, čo z duše neznáša, ale nakoniec aj tak ide s nami. Jednak lebo nechce aby som sa hnevala a jednak, lebo chce byť so mnou). Ale k podstate veci. Po zistení, že jediný liek, ktorý mi na tieto bolesti zaberá sa doma nenachádza som bola nútená k hraničnému kroku – zavolať môjmu priateľovi. „Tomi ahoj, mám strašné bolesti a....“ nedopovedaná veta, pretože môj drahý sa ihneď zdohádal o čo ide a skočil mi do reči s otázkou: „Ibalgin či panadol?“ Áno, teraz si mnohí z vás povedia: Noa čo? Veď to je normálne, že keď je jej zle, tak jej donesie tabletku, a v tom sa moji drahí veľmi mýlite.
MALO by to byť normálne, ale v dnešnej dobe sa tieto zásadné morálne hodnoty ľudí strácajú každým dňom viac a viac. Dnešný svet, dnešní ľudia a, bohužiaľ, väčšina dnešných vzťahov sú položené na štýlovom oblečení, veľkom byte či dome alebo najnovšej značke auta. Môj priateľ mi síce nekupuje drahé šperky, nemá prepychové auto či byt, neposiela mi veľké kytice ruží, ale zakaždým keď mi je zle sedí pri mne a drží ma za ruku. Odchádza z roboty aj keď ma neskutočne veľa práce a sám vie, že si to bude musieť „nadrobiť“ len kvôli tomu, aby som nebola doma sama v bolestiach. Keď mu poviem, že niekde chcem ísť, ideme, dokonca aj na miesta (karaoke), kde to on z duše neznáša. Kvietok dostávam "len" raz za mesiac (česť výnimkám) na náš "výmesačník". Keď má niekto z mojej rodiny problém, hoc aj len banálny, ako napríklad pohodlný odvoz autom z Domaše do Prešova (aj keď autobusy niekoľko raz do dňa chodia), nemusím sa ho pýtať či to urobí, pre môjho priateľa je to samozrejmosť. Preto ďakujem Bohu za dnešných ťažkých päť hodín trápenia v kŕčoch a triaškach. Pretože mi otvorili oči. Nepotrebujem zlaté šperky a ostatné zbytočné materiálne blbosti, ktoré časom stratia svoju hodnotu. Potrebujem len aby ma môj muž miloval, tak ako ma miluje teraz, po zvyšok našich životov. Ako sa hovorí: Všetko zlé je na niečo dobré.
P.S. Tomáš nie je môj priateľ, je to môj muž, len bez papiera. :)