Z kaluže do blata.

Autor: Maja Rusnáková | 2.6.2016 o 1:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  145x

Každý z nás to dobre pozná. Pripálená omeleta, nohavice obliate kávou, autobus, ktorý zdrhne pred nosom. Áno. Hovorím o všeobecne známom čiernom dni. Aj ja som jeden taký raz mala. 

Myslím, že zvládnuť tento deň bez ujmy na, či už psychickom alebo fyzickom zdraví, bola moja najťažšie životná situácia. Všetko sa to začalo o šiestej ráno, keď ma môj úžasný priateľ doslova vykopol z postele, pretože „sa mu sníval zlý sen“. Od tohto momentu to išlo dole vodou. 

Po príchode do kúpeľne som zistila, že už nemáme zubnú pastu. Dobre. Nevadí. Čakal ma veľmi náročný deň a tak sa hádam kvôli takejto banalite nebudem nervovať. Logicky som začala hľadať ústnu vodu, aspoň niečo keď už nič. Došla. Samozrejme. Teraz mi už nebolo všetko jedno. Mojou poslednou záchranou boli žuvačky, ktoré stále nosím v taške. Po dlhom vyčerpávajúcom hrabaní sa v kabelke, obsahujúcej asi trie deodoranty, zrkadielko, množstvo zbytočných papierikov a lístkov  na autobus som konečne našla čo som hľadala. Osviežujúcu vôňu pepermintu a černice.

Na chvíľu som si pomyslela, že sa mi už nič zlé neprihodí, ale to som ešte nevidela koľko ukazujú ručičky na hodinách. Na skrášľovaciu prípravu do školy mi ostávalo necelých 20 minút. Dodnes neviem ako, ale zvládla som to. Až na mierne rozmazanú očnú linku a nedostačujúco rozotrený make - up. Ak si myslíte, že tento príbeh bude gradovať odchádzajúcim autobusom a za ním v lodičkách utekajúcou Máriou Rusnákovou, tak sa mýlite. Autobus som síce stihla, ale pod vplyvom stresu som zabudla vystúpiť na správnej zastávke, a tak namiesto klusu som do školy z Námestia osloboditeľov behala. S príznakmi astmatika som konečne prikladala ISIC na už dobre známe dvere univerzity Pavla Jozefa Šafárika, keď vtom som si uvedomila, že som ASI zabudla pri odchode z domu zamknúť dvere. Rýchlosťou Chucka Norrisa som vytiahla mobil z tašky a v duchu sa modlila, nech priateľ ešte nie je v práci. Moje modlitby boli vyslišené. Dvihol, vrátil sa, zamkol dvere, pripomenul mi aká som nezodpovedná a šiel do práce. Teraz som už vážne mala slzy na krajíčku, a to som ani nevedela, že to najväčšie „prekvapenie“ ma ešte len čaká.

 „Mária Rusnáková? Môžete ísť dnu na obhajobu. Viem, že ste v poradí až šiesta, ale narýchlo sa to zmenilo, takže idete prvá. Nech sa páči.“ Poznáte ten pocit, keď sa vám od strachu zastaví dych a začnú sa vám triasť nie len ruky, ale celé telo? Ja áno. No moje emócie museli ísť bokom. V tej chvíli som musela dať prednosť svojej racionálnej stránke a sústrediť sa na správnu formuláciu viet odpovedí na otázky od oponenta. Aj napriek tomuto nemilému prekvapeniu dopadla moja obhajoba práce nanajvýš úspešne. Po desiatich minútach v triede, ktoré mi, mimochodom, pripadali ako celé hodiny, som sa rozhodla, že sa už podobným omylom nenechám zaskočiť. Preto som hneď po odprezentovaní svojej práce išla za kompetentným človekom, aby som si overila informáciu, že na samotnú odpoveď zo štátnic už pôjdem v správnom poradí. Neviem, či ma v ten deň niekto preklial alebo to bolo len veľkým čiernym mrakom vznášajúcim sa nad mojou hlavou, ale čo čert nechcel, ten istý „omyl“ čo sa stal v poradí na obhajobu sa zopakoval v poradí na štátnicovú skúšku. Snáď ani nemusím hovoriť koľko augmentatív a vulgarizmov mi v tej chvíli napadlo. S malilinkou dušičkou som otvorila dvere do triedy, v ktorej už sedelo šesť prísnych párov očí skúšajúcej komisie, a trasúcimi sa rukami vybrala dva papieriky symbolizujúce moju budúcnosť na škole. 

Dostať okno. Toto metaforické slovné spojenie mi nikdy nebolo celkom jasné. Nechápala som ako môže človek v priebehu pár sekúnd zabudnúť všetky podstatné informácie, ktoré si poctivo natlačil do hlavy. Až do toho osudového dňa. Nie okno, ale okenisko. Úplné vzduchoprázdno. V tej chvíli som mohla urobiť len dve veci. Buď to vzdám, položím papier a pero a začnem namieste plakať ALEBO sa začnem koncentrovať na sto desať percent a obnovím tým funkčnosť môjho mozgu. Lenže ja, Mária Rusnáková, sa NIKDY nevzdávam. A tak sa z prázdneho hárku papiera stala nakoniec jeden a pol stranová esej. Ako každý v takejto situácii ani ja som si nebola sto percentne istá správnosťou všetkých výpovedí, ale na moje pochybnosti už neostával čas. Nebudem vás ďalej nudiť podrobným opisom  mojej odpovede. Dôležité je, že toto nebol koniec môjho najtemnejšieho dňa.

Okrem už spomínaných komplikácií vám poskytnem ešte zopár perličiek, s ktorými som sa v ten deň musela popasovať. Pád zo schodov, ktorého následkom bola dosť silne narazená kostrč. Zhltnuté peniaze automatom na kávu. Absencia toaletného papiera v tú najnevhodnejšiu chvíľu a roztrhané silonové pančušky. Ten posledný bod by nebol až tak tragický ak by sa mi, samozrejme, táto nepríjemnosť nestala za daných okolností, a to tak, že som zakopla o obrubník a ,prepáčte za prirovnanie, ale ako žaba sa rozpleštila na celý chodník pred robotníkmi, ktorÍ sa s veľkým potešením zabávali na mojom nešťastí.

No nakoniec, ako sa hovorí, po búrke stále vyjde slnko, a ja som nebola výnimkou. S odretými ušami aj kolenami som sa na konci dňa hrdo pýšila titulom bakalárka.

A presne takto sa z najťažších životných situácií robia tie NAJLEPŠIE. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?